Ako sa žilo za socializmu? Predstierali sme zamestnanosť

Autor: Radovan Kazda | 14.11.2020 o 10:56 | (upravené 14.11.2020 o 11:20) Karma článku: 10,98 | Prečítané:  5286x

Mnohí ľudia si myslia, že za socializmu sme sa mali lepšie, lebo všetci mali prácu. Mali ju však preto, lebo komunisti zakázali ľuďom nepracovať, takže ich umiestňovali aj na neproduktívne pozície.

Nielen na sociálnych sieťach sa nestále šíri množstvo mýtov a bludov o živote v socializme, ktoré chcem konfrontovať so skutočnosťou. Niektoré sa pokúsim odkryť. Po častiach o hrubom domácom produktekúpyschopnosti obyvateľstvaovzduší, nekvalitných potravinách, poľnohospodárstveveku dožitiaemigrácii je tu zopár faktov o zamestnanosti.

Ako to bolo?

Mať zamestnanie nebolo za socializmu len právom, ale aj povinnosťou pod hrozbou väzenia.

Komunistom sa tak darilo umelo udržiavať takmer stopercentnú zamestnanosť, no za cenu, že sa často stávalo, že jedno efektívne pracovné miesto obsadzovali dvaja a mnohokrát aj viac pracovníkov.

Na podobnom pracovisku som pôsobil krátko po revolúcii, medzi rokmi 1990-1991 ako robotník v závode na výrobu zdravotníckych injekčných striekačiek v Starej Turej. Zistil som, že nás prijali dvoch na dvojsmennú prevádzku na prácu, ktorú by stihol spraviť jeden za pár hodín jednej smeny.

Mnohým ľuďom režim pre ich „kádrové profily“ bránil pred rokom 1990 vykonávať ich profesie, v dôsledku čoho krajina plytvala cennými ľudskými zdrojmi. Inde viedla vysoká prezamestnanosť k nízkej produktivite práce a neefektívnosti, čo podkopávalo životnú úroveň ľudí.

Podrobne sa tejto problematike venuje aj publikácia Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika "Socializmus: realita namiesto mýtov," z ktorej primárne čerpám v tomto príspevku.

Autormi kapitoly o práci a zamestnanosti sú Peter Gonda a Radovan Potočár. Voľne dostupnú ju nájdete tu. Odporúčam vám ju, je to výborné čítanie.

Kniha Socializmus: realita namiesto mýtovKniha Socializmus: realita namiesto mýtov (Stiahnite si ju tu: https://bit.ly/2zzSurF)

Násilne premenili spoločnosť

Komunisti chceli vytvoriť zo všetkých ľudí námezdných pracujúcich, ktorí budú závislí od štátu. Po znárodnení, kolektivizácii a likvidácii živností a podnikania to aj dosiahli. Ukazujú to čísla.

Kým za prvej republiky tvorili podstatnú časť ekonomicky aktívneho obyvateľstva drobní remeselníci živnostníci, podnikatelia a pracovníci v slobodných povolaniach (14 % v roku 1930), komunisti ich postupne úplne eliminovali (zdroj: J. Kazimour: Technický a ekonomický rozvoj ČSSR, 1975, SNTL, str. 21).

V poľnohospodárstve pod vplyvom násilného znárodňovania prakticky úplne zmizla vrstva slobodných drobných a stredných roľníkov, ktorí hospodárili na vlastnej pôde. Ich podiel klesol z 22 % v roku 1930 na 1 % v roku 1970 (zdroj: tamže).

_____________________________________

Prečítajte si tiež:

_____________________________________

„Táto likvidácia drobných a stredných podnikateľov začala postupne od roku 1948, pričom len na Slovensku bolo v roku 1947 približne 159 tisíc živnostníkov,“ píšu Peter Gonda a Radovan Potočár.

V roku 1960 z nich zostalo len 1,7 % a následne z oficiálnej ekonomiky vymizli akékoľvek formy podnikania – na rozdiel od Maďarska či Poľska (zdroj: P. Marek, České živnostnictvo 1945-1960, 2006, nakl. Doplněk, str. 187-189).

Živnostníci pritom dostali iba malé náhrady za inventár, zásoby a zariadenie, ktoré nezodpovedali hodnote živnosti. „Tak živnostníci prišli o majetok v hodnote približne 30 mld. Kčs,“ konštatuje živnostenský zväz.

Týmto spôsobom živnostníci prišli o podstatnú časť majetku, živnosť, ktorá ich živila a komunisti sa mohli pustiť do budovania „plnej zamestnanosti.“

Zabrániť a donútiť

Režim bránil vo výkone povolania nielen podnikateľom či živnostníkom, ale aj iným ľuďom, ktorých sa štátostrana obávala – napríklad praktizujúci veriaci. Preto ku každému zamestnancovi viedli tzv. kádrový posudok, ktorý bol vodidlom k ich budúcemu profesijnému rastu.

Signatári Charty 77 to zhrnuli nasledovne: „Desítkám tisíc našich občanů je znemožněno pracovat v jejich oboru jen proto, že zastávají názory odlišné od názorů oficiálních. (...) V rozporu s článkem, zajišťujícím všem právo na vzdělání, je nesčetným mladým lidem bráněno ve studiu jen pro jejich názory nebo dokonce pro názory jejich rodičů.“

Režim takto bránil mnohým ľuďom v sebarealizácii a z ekonomického pohľadu nezmyselne plytval ľudským potenciálom vysokokvalifikovaných pracovníkov a intelektuálov.

„V každej inštitúcii, je jedno, či to bola fabrika alebo nemocnica, bolo kádrové oddelenie, ktoré materiály putujúce spolu s občanom do jeho miesta bydliska a jeho zamestnania sústreďovalo a strážilo. Kádrovák, teda pracovník kádrového oddelenia, bol kľúčovou postavou podniku, na jeho názoroch a konaní závisela budúcnosť pracovníka.“ (zdroj: Drda, A., Mlejnek, S., 2010, Mýty o socialistických časech, str. 68).

Riadiaci pracovníci v podnikoch sa tak vyberali predovšetkým na základe ich poslušnosti voči strane, nie podľa ich schopností, skúseností a vedomostí. To prispieval k neefektívnosti celého hospodárstva.

Prezamestnanosť a neefektívnosť

Povinnosť byť zamestnaný neznamenala povinnosť odvádzať produktívnu prácu. Garancia zamestnania nebola garanciou ekonomicky zmysluplnej práce. Bežnou praxou tak bolo predstieranie činnosti či rôzne zbytočné a fiktívne pracovné pozície.

Dôsledkom toho bola umelá prezamestnanosť v mnohých podnikoch aj celých odvetviach. To vo výsledku viedlo k nízkej produktivite práce a pretavovalo sa aj do nízkej životnej úrovne ľudí.

Napríklad podľa porovnania produktivity práce v ČSSR a vo Francúzsku na začiatku 70. rokov 20. storočia dosahoval československý priemysel okolo 80% francúzskej produktivity (zdroj: Kazimour, 1975, str. 21) Ani francúzsky priemysel pritom nepatril v porovnaní s inými vyspelými krajinami Západu k najefektívnejším.

Socialistické podniky sa neriadili trhovými signálmi, napríklad reálnymi cenami svojich výrobkov a cenou práce svojich zamestnancov a neusilovali sa o zisk. V tomto zmysle sa stávali nástrojmi sociálnej politiky štátu. A netýkalo sa to iba priemyslu.

Nezmyselnú prezamestnanosť dobre ilustruje napríklad vyjadrenie niekdajšieho riaditeľa pražského odborárskeho hotela Pyramída Viliama Siveka: „V hoteli Pyramída bolo 227 zamestnancov, reálne ich ale bolo potrebných asi 80.“

Radovan Kazda
Autor je poslanec NR SR za SaS

Autorská spolupráca: Radovan Potočár

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA ŠABATU

Pod Babišom sa rok pred voľbami prvýkrát kýve stolička

Vystrieda magnáta Pirát?

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Na vakcínu sa musíme pripraviť, armáda nás nevytrhne

Predvedené chaosy varujú pred ilúziami a optimizmom.


Už ste čítali?