V rozhovore dotyční páni navrhujú stanoviť pevnú a podstatne vyššiu sadzbu za jazdu taxíkmi. A počet taxikárov regulovať. Výsledkom bude menej taxikárov, menej cestujúcich taxíkmi, menej spokojných obyvateľov a návštevníkov Bratislavy, ale najmä väčší príjem pre tých taxikárov, ktorí sa zostanú v „zlatej lige“ - v povolenom limite počtu taxikárov.
O tom, prirodzene, páni taktne mlčia. Ktorý taxikár „v ich kruhoch“ ostane, o tom by možno najradšej rozhodovali práve oni. Napokon, nie je to žiadna novinka, podobné nápady si taxikári presadili v mnohých mestách vo svete.
Likvidovať konkurenciu úradným zásahom je typickým riešením slabochov, ktorí majú strach priznať si svoj neúspech. Robia to elegantne cez zákon. Takéto návrhy sa, žiaľ, zjavujú nepretržite. Obmedzenia vývozu, povinné nákupy, licencie a autorizácie, obstarávania šité na mieru. Alebo, ako celkom nedávno, darebáci spomedzi advokátov si vybavili, aby medzi nich mohol pribudnúť konkurent až po piatich rokoch koncipientskej praxe.
Odpovede taxikárov pripomínajú reakcie malého dieťaťa, ktoré po zistení, že mu niečo nejde, ukáže prstom na iného vinníka:
„Sme nútení podpisovať s prevádzkovateľmi taxislužieb nevýhodné zmluvy.“
Samozrejme, vinníkom sú prevádzkovatelia taxislužieb. Oni vždy vylákajú taxikárov na neznáme miesto, kde im priložia dýku na krk a donútia podpísať zmluvu. Taxikári útrpne znášajú násilie, ktoré na nich páchajú.
„Problémom je cena.“
Vinníkom je cena. Cena je nízka, lebo každý zákazník má pri sebe kolt, ktorý pri platení priloží taxikárovi na hlavu. A on, úbožiak, opäť musí zraziť cenu.
„Trváme na regulácii počtu oficiálnych taxikárov. Magistrát by ich mal regulovať, aby ich tu nebolo zbytočne veľa.“
Vinníkom je magistrát. Taxikárov je zbytočne veľa. O ich počte by nemal rozhodovať záujem zákazníkov, ale úradníci na magistráte. Tí dostanú metodiku na určovanie kvality taxikára. Rozhodnú určite spravodlivo, ako vieme, žiadna obálka. Veľa taxikárov musí skončiť, oprávnenie dostane len hŕstka vyvolených. Ostatní neprejdú kritériami. Škodoradosť nie je namieste. Jedine, že by nimi neprešli práve dotyční dvaja taxikári. Lenže ruku na srdce: kto iný by mal tie kritériá určovať?
„Pravdou je, že taxikári svoje zamestnanie vlastne dotujú.“
Všetci naokolo – teda prevádzkovatelia taxislužieb, magistrát, aj zákazníci – tvoria os koncentrovaného zla. Iba taxikári sú filantropi, ktorí za svoje peniaze rozdávajú po uliciach radosť. Majú to ako svoj koníček. Míňajú na ňom svoje zarobené peniaze, aby si užili jazdu v uliciach Bratislavy.
Plačkovia
Zdá sa, že plačkovský agroštýl prenikol aj do ďalších profesií a rastie počet tých, ktorí oblbujú báchorkami o tom, že pracujú nedobrovoľne, hrdlačia z donútenia. Svoju prácu prezentujú ako trest. Vinníkov vidia všade naokolo.
Stále je to o tom istom.
Štve ma to, priznávam, lebo už pár rokov podnikám a náklady kvôli „vychytralcom“ tohto typu mi stále rastú. Nápady na regulovanie nejakého trhu, ktoré následne zaplatia spotrebitelia, spravidla nevznikajú v hlave úradníka. Prichádzajú s nimi ufňukanci, ktorí sa buď boja konkurencie, alebo nenašli odvahu priznať si neúspech, zabaliť to a začať robiť niečo iné. Ľudia, ktorí si zvykli vyhovárať sa.
Vláda je presne taká, aká je odvaha ich voličov priznať si pravdu.