Žiaľ, občianska spoločnosť je pre slušnú časť slovenského politického spektra bôžikom, od ktorého si netrúfajú udržať odstup, pretože občianski aktivisti sú zárukou aspoň čiastočnej podpory v otázkach osobnej slobody. Dve zásadné výhrady voči nim však bijú do očí čoraz viac a nemožno ich stále obchádzať: občianske aktivity prezentujú nepravdivú informáciu o názoroch spoločnosti a mnohokrát vedú k presadzovaniu škodlivých cieľov.
Prečo protestujú?
Pezinok (link, link) totiž nie je jediným príkladom. V Šútove, ktoré bude „vďaka“ novele Ficovej vlády rozdelené diaľnicou na dva kusy v zrýchlenom konaní, síce spísali občania dve petície proti výstavbe diaľnice, ale Ivana Gašparoviča tam zvolilo 83%, resp. 88% (link, link). Podobne je to s nespokojnosťou obyvateľov Trebišova voči výstavbe novej tepelnej elektrárne, ktorej príprava navyše nesie podobne podozrivé znaky korupcie vládnej moci ako v prípade kauzy skládky (link), ale aj podozrenia zo spáchania trestného činu (link). V Trebišove zvíťazil súčasný prezident s 51%, resp. 65% (link, link).
Tak sa zdá, že príliš mnoho rokov živíme na Slovensku ilúziu o tom, že účastníci občianskeho odporu to s nesúhlasom voči neprávostiam páchaným na nich myslia naozaj vážne. Z dostupných čísiel síce nevieme posúdiť o koľko sa zvýšil počet odporcov vlády, po tom, čo vláda nejakým spôsobom poškodila dotknutých obyvateľov, isto však vieme, že ich nie je veľa.
Prečo potom protestujú? Zdá sa, že ľudia sú už raz takí: iba si pofrflať. Podpis na petícii predstavuje pre nich čosi ako emocionálne vybitie, podobné tomu, ktorému sa oddávali obyvatelia Oceánie v dvoch minútach nenávisti voči Emmanuelovi Goldsteinovi. Nasvedčuje tomu i fakt, že u týchto účastníkov petícií a verejných zhromaždení často nie sú zjavné ani dôvody, prečo vlastne pristupujú k občianskemu odporu.
Prípad pezinskej skládky je ukážkou paradoxov, ktoré prináša organizovanie verejného odporu: jeho cieľom mala byť výhradne snaha o ochranu zdravia občanov (link), ale v kauze neboli použité žiadne pevnejšie argumenty, ktoré by naznačovali zdravotnú škodlivosť skládky (viac som sa kauze venoval v článkoch link, link).
Naopak, odpor voči výstavbe zdraviu škodlivej skládky sa nenápadne transformoval do boja proti skorumpovanej Ficovej vláde, čo napokon možno vnímať ako pozitívnejšiu stránku veci, keďže tieto dôkazy boli v kauze oveľa presvedčivejšie. Nič to však nemení na fakte, že toto nebolo pôvodným cieľom iniciátorov odporu voči pezinskej skládke.
Som presvedčený, že veľká časť podpisov pod petičným hárkom bola skôr prejavom „dvojminútového“ odporu niektorých občanov voči Ficovej vláde, ako reálnou snahou obyvateľov chrániť si svoje zdravie. Celá kauza pezinskej skládky je tak z hľadiska hodnotenia občianskeho odporu voči skorumpovanej vláde iba pekne nafúknutou bublinou. Výsledky prezidentských volieb sú navyše dôkazom, že pretláčanie „občianskej politiky“ kvázi-pravicovými médiami poskytuje o stave spoločnosti veľmi nepravdivé informácie.
Za čo protestujú?
Mnohé aktivity občanov sú však škodlivé aj priamo svojim obsahom: často totiž povážlivo prekračujú obhajobu vlastných práv a zasahujú do práv iných. Dá sa vari racionálne vysvetliť, prečo niektorí občianski aktivisti vnucujú verejnosti presvedčenie, že súkromný pozemok na Belopotockého ulici vlastnia práve oni? (link)
Z akého dôvodu si environmentálni aktivisti dovoľujú zasahovať do výrubu súkromného stromu na súkromnom pozemku (link, kauze som sa venoval v článku link), a tváriť sa pritom ako zástupcovia verejnosti? Čo ich oprávňuje osočovať súkromného investora, ktorý pri výrube svojich stromov na svojom pozemku dodržal zákony? (link)
O týchto ľuďoch takmer nepočujete, keď je reč o stave verejných parkov alebo štátom spravovaných, chátrajúcich kultúrnych pamiatok. Vynárajú sa až v tom momente, keď niektorý zdevastovaný verejný priestor odkúpi súkromná spoločnosť.
Zrazu náhle „objavia“ historickú hodnotu schátralých budov v areáli bývalej fabriky Kablo (link) alebo priemyselných objektov starých mlynov, ktoré už mnoho rokov hyzdili centrum Nitry. (link) V Bratislave dnes aj kvôli ich tlaku (link) nemožno prestavať Starý most, hoci ide o hrdzavú (link), technicky nevyhovujúcu (link) a architektonicky bezvýznamnú stavbu, ktorú po vojne postavili ako provizórne dopravné riešenie. (link) Pomaly niet na Slovensku miesta, na ktorom by občiansky hyenizmus nebránil investorovi búrať staré objekty a stavať nové.
V týchto prípadoch vystupuje viac ako dôrazne negatívna stránka občianskeho aktivizmu: tu už nejde o ochranu vlastných práv, ale o dobre ukrytú nenávisť voči bohatstvu tých druhých. To je principiálne východisko ľavice. Keď nedávno Milan Lasica moderoval podujatie na podporu pravicovej kandidátky Ivety Radičovej, nazval ho ľavicový extrémista a profesionálny hlupák Ján Slota intelektuálnym bahnom. (link) Oveľa skôr však Lasicu nazval skorumpovaným intelektuálom občiansky aktivista Mikuláš Huba, iba kvôli tomu, že moderoval podujatie na podporu súkromnej investície na legálne odkúpenom (predtým verejnom) priestore... (link)
Pravica a sloboda
Občianske aktivity, ktoré zhromažďujú ľudí pre správny cieľ a podľa jasných pravidiel, môžu byť nielen dobrým indikátorom spoločenských nálad, ale aj dôležitou hybnou silou pre lepšiu spoločnosť. Aj ja sa rád zúčastňujem petícií a zhromaždení, ktoré majú jasné pravidlá a o ktorých som presvedčený, že idú na prospech dobrej spoločnosti.
Obávam sa však, že nielen na Slovensku je takýchto aktivít mizivo málo v porovnaní s tými, ktoré poskytujú celkom mylnú informáciu o stave spoločnosti, alebo dokonca sledujú veľmi škodlivé ciele. Havlovský postoj k občianskej spoločnosti je nebezpečným pokusom robiť nepolitickú politiku a už mnohokrát sme sa mohli presvedčiť, že jej obhajcovia vnucujú spoločnosti často i závažné obmedzenia slobody: najmä tým, že sa považujú za vyslancov verejného záujmu, oprávnených hlásať nové spoločenské pravidlá namierené voči súkromnému vlastníctvu.
Tu nejde len o stromčeky a staré budovy, ale aj o podporu vlády pri „nakupovaní“ chránených území na súkromných pozemkoch, procesnom sprísňovaní územného plánovania a ochrany pamiatok, či nezmyselných uhlíkových reguláciách.
Niektorí občianski aktivisti často legitimitu len predstierajú a nenápadne posúvajú hranicu „verejného“ voči súkromnému do extrémne škodlivých polôh.
Slovenská pravica už na tom asi nemôže byť horšie, než je. Na podpore jej však určite nepridá bratríčkovanie s tými, ktorí pretláčajú prehnanú vládnu kontrolu nad súkromným vlastníctvom. V pohľade na význam a postavenie občianskej spoločnosti by jej mal byť oveľa bližší konzervatívnejší (klausovský) postoj, preferujúci politiku, ktorú realizujú legitímne zvolení zástupcovia (napr. link, link, odporúčam tiež výborný vstup do problematiky „pravica vs. občianska spoločnosť“ od Hynka Fajmona, link).
V mnohých dôležitých otázkach osobnej slobody sa ľavicový občiansky aktivizmus blíži k názorom pravice. Ak by došlo na lámanie chleba, v časoch ohrozenia základných slobôd by sa oba tábory asi opäť prirodzene „zliali“ do jedného, podobne ako tomu bolo u nás v 90. rokoch. Tak je to správne. Pre vyčistenie vzťahov v roku 2009 by však pravica mala so servilným obchádzaním mnohých „výčinov“ občianskeho aktivizmu konečne prestať.
Je to celkom jednoduché: my sme tu a vy tam.
