Súkromné vlastníctvo, environmentálne regulácie a sloboda

Autor: Radovan Kazda | 16.11.2008 o 16:35 | Karma článku: 6,94 | Prečítané:  2317x

Niekoľko slov ku knihe Richarda Pipesa „Vlastnictví a svoboda“ z pohľadu ochrany súkromného vlastníctva, rizík environmentálnych regulácií voči slobode a súkromnému vlastníctvu.

Tohto roku vyšiel v Česku preklad pozoruhodnej knihy Richarda Pipesa Property and Freedom, ktorá bezpochyby patrí medzi najdôležitejšie diela svetovej historiografie zaoberajúce sa vývojom podstaty súkromného vlastníctva a rizikám, ktoré obmedzovanie vlastníctva prináša. Keďže som mal úmysel venovať sa knihe podrobne, ale vyšli ku nej už dva širšie (a výborné) komentáre od Pavla Kohouta (link) a Lukáša Krivošíka (link), ku knihe len niekoľko poznámok:

1.) Historiografia trpí obrovským nedostatkom prác, ktoré by sa zaoberali vývojom vlastníckych práv. Táto skutočnosť je dosť prekvapujúca, ak dnes vieme, že útok na súkromné vlastníctvo je jedným z prvých zásahov každého zločinného režimu voči slobodným ľuďom, ba niekedy je dokonca jeho predvojom, či samotným ideovým východiskom. Pipesov počin je v tomto smere nedoceniteľný, nakoľko dokumentuje, že súkromné vlastníctvo nikdy v histórii nebolo tým, za čo ho považovali mnohí filozofi a neskôr nacistickí a komunistickí ideológovia: teda akousi „škodlivou nadstavbou“, či „parazitom“ na prirodzených ľudských právach. Práve naopak – súkromné vlastníctvo je organickou súčasťou ľudskej existencie, niečím, čo možno považovať za neoddeliteľnú súčasť každého ľudského života.

2.) Vývoj vlastníckeho práva v histórii bol nevyhnutným procesom, ktorý prebiehal komplementárne s vývojom ľudskej slobody (teda tým, čo podľa Pierra Teilharda de Chardin nasledovalo po prekonaní „prahu reflexie“ – s neustálym smerovaním k noosfére). Napriek tomu sa „čisto vlastnícku“ spoločnosť na princípoch laissez-faire nepodarilo najmä kvôli náboženským pohnútkam nikdy presadiť. Ak však hľadáme historické obdobie, v ktorom sa slobode vlastníctva darilo najlepšie, bude ňou zrejme éra zrodu priemyselnej revolúcie v 18. a 19. storočí, predovšetkým v západnej Európe a v USA, „v krajine stredného stavu“.

3.) Prečo po skončení obdobia prudkého rastu blahobytu ľudí, ktorý bol spojený práve so slobodou vlastníctva, dochádza v 20. storočí k náhlemu zlomu? Prečo tradične slobodné krajiny, postavené na základoch súkromného vlastníctva, začali odoberať veľkú časť majetku svojich občanov a prerozdeľovať ho cez svojich úradníkov iným občanom? Pipes postupuje správne, keď najprv demaskuje najdôležitejší ľavicový argument v prospech silnej „sociálnej“ úlohy štátu. Ten vychádza z faktu, že súkromné vlastníctvo v klasickej „stredno-vrstvovej“ podobe sa v 20. storočí začalo meniť na vlastníctvo združované v bohatých korporátnych spoločenstvách a v rukách tých, ktorých pridaná hodnota nespočívala vo „výrobe tovaru“, ale v obratoch na finančných trhoch. Súdruhovia totiž páchajú zásadnú chybu argumentácie, ktorá sa dá historicky ľahko zdokumentovať: boli to totiž práve vlády, ktoré iniciovali zrod najväčších (často práve štátnych) korporácií a ktoré podnes monopolizujú trhy svojimi obmedzeniami vlastníctva. Skutočným dôvodom, pre ktorý súkromné vlastníctvo musí už mnoho desaťročí ustupovať zaopatrovateľskému štátu, je najmä povaha demokracie. Zatiaľ čo v monarchii stál panovník proti parlamentu tvorenému šľachtou, ktorá sa úzkostlivo bránila proti daňovým zámerom vladára, v demokratickom parlamente sa častejšie presadzujú záujmy masy väčšiny chudobnejších proti menšine bohatších. Výsledkom je štát, ktorý nepretržite okliesňuje vlastnícke práva, pričom zároveň (nenápadne) posilňuje bohatstvo úzkej privilegovanej skupiny.

4.) Obzvlášť nebezpečnou formou obmedzovania vlastníckych práv sú environmentálne regulácie. Pipes medzi ne počíta najmä zásahy proti vlastníctvu nehnuteľností zo strany vlády, zaberanie majetku, znižovanie jeho trhovej hodnoty, či zmenu obsahu vlastníctva nehnuteľnosti (napríklad federálnym zákonom o mokradiach). Medzi historikmi sa málokedy nájde tak fundovaná znalosť ekonómie a práva ako u Pipesa. Nespochybňuje totiž fakt, že užívanie súkromného vlastníctva môže spôsobovať i negatívne vplyvy na iných ľudí – a teda si žiada nejaký právny výrok proti vlastníctvu – avšak upozorňuje na rozsiahle zneužívanie tejto kompetencie vlády v neprospech súkromného vlastníctva. Environmentálna politika v jej súčasnej podobe tak namiesto efektívneho rozdelenia práv priviedla spoločnosť do stavu, v ktorom vláda kŕmi svoju kohortu úradníkov, vykonávajúcich „dohľad“ nad „zlými“ vlastníkmi.

Západná civilizácia na začiatku 21. storočia čelí opäť silnejúcim útokom na podstatu ľudskej prirodzenosti, ktorá je nevyhnutne spojená s právom na vlastnenie a zveľaďovanie majetku. Vlastník pozemku, fabriky či finančnej hotovosti dnes síce má priznaný právny nárok na svoje vlastníctvo, jeho obsah sa však vytráca pod rúškom ochrany verejného záujmu. Environmentálne regulácie dostávajú vlastníka do pozície vazala voči panovníkovi v miere, ktorá nemá v tradícii západnej civilizácie podobu (samozrejme, s vnímaním historického vývoja, v ktorom vlastníctvo prináležalo najprv iba niektorým triedam a jeho záruky boli často skôr zvykového charakteru). Oveľa viac pripomínajú zvyklosti feudálneho Ruska, ktoré ho doviedli k deštrukcii, chudobe a hlbokej zaostalosti.

Otázne je, či si túto zakrádajúcu sa totalitu dokážeme aspoň občas uvedomiť. Napríklad pri ďalšom rozširovaní acquis communautaire, či pri sledovaní výčinov súčasnej slovenskej vlády.

kazda.blogspot.com


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

VšZP pri tendri lieku na rakovinu porušila zákon. Postup jej schválil Drucker

Poisťovňa protizákonne znížila cenu zákazky na liek imbruvica, aby sa vyhla súťaži s prísnejšími pravidlami, zistili kontrolóri.

KOMENTÁRE

Rusko: Keď úspešných mužov dobiehajú staré hriechy

Môžeme podozrenie polície nazvať odôvodneným?


Už ste čítali?