1.) Výborný úvod do podstaty problémov s vládnymireguláciami skleníkových plynov „Cap and Trade vs. CarbonTaxes" poskytuje diskusia, ktorú nedávno usporiadal americkýthink-tank Reason Foundation vo Washingtone. Stretli sa v nej Lynne Kiesling, bývalý šéf ekonomickej analytickej sekciev Reason Foundation, Fred L. Smith , prezident americkéhothink-tanku Competitive Enterprise Institute a Ronald Bailey ,známy publicista a autor enviro-skeptickej knihy „ Eco-Scam:The False Prophets of Environmental Apocalypse “. Časťz debaty je publikovaná v najnovšom čísle mesačníka ReasonFoundation. ( link )
Kieslingupozorňuje na to, že „cap and trade“ systémyobchodovania s emisnými kvótami na CO2, ktorépriaznivci klasickej liberálnej ekonómie považujú za protrhovejšieriešenie než uhlíkové dane, narážajú na "odveký" problém: ako stanoviť "ten správny" objem kvót, ktoré sa majú prideliť? V Európskej únii už na to doplatili. Európsky model "cap and trade" skončil katastrofálne, pretože vlády rozdelili príliš mnoho emisných kvót. Prvá fáza ETS (Emissions Trading Scheme), ktorá je hlavným nástrojom EÚ na boj proti klimatickým zmenám, viedla v rokoch 2005-2007 k zníženiu ceny "uhlíka" z 33 EUR na 0,20 EUR za tonu, čím sa tento "tovar" stal de facto bezcenným a obchodovanie s ním sa takmer zastavilo. Tvrdí to rozsiahla štúdia ETS, ktorú vydal londýnsky think-tank OpenEurope, (link) a na tento fakt upozorňuje v diskusii aj Ronald Bailey.
Najväčším problémom regulácie skleníkových plynov však zostávajú jej principiálne,hodnotové východiská. Predstaviteliasúčasného klimatického náboženstva vychádzajú totiž z presvedčenia,že globálne otepľovanie je pre ľudí zlé, čo je,mimochodom, celkom v rozpore napríklad s dopytom ľudí podovolenkách pri mori.
2.) Krátke odbočenie ku teórii environmentálnej politiky.Kiesling upozorňuje na známu skutočnosť, že zabezpečenie kvalityovzdušia, spolu s vodami (najmä povrchovými), patrí medzinajzložitejšie problémy ekonomickej teórie vo vzťahuk životnému prostrediu. Prečo? Najmä preto, lebo látky v ovzdušísamovoľne migrujú, takže im len veľmi ťažko možno prisúdiťvlastníctvo. Ekonomická teória vychádzajúca z konceptu FreeMarket Environmentalism (FME) (link)síce rozpracováva možnosti budúcich riešení (napríklad vo „farebnejstope“, podľa ktorej sa bude dať presne identifikovať pôvodcaznečistenia), stále tu však ostáva problém s vysokým počtomúčastníkov „druhej strany“, teda tej, ktorá je produkciouznečisťujúcej látky dotknutá. Práve vysoké transakčné náklady navyjednávanie zvyknú byť pre vládu dôvodom, aby trh „zorganizovala“,čo obvykle aj robí. A obvykle to robí zle, pretože sa snažío posilnenie svojho pôsobenia, nie o zlepšenieidentifikácie vlastníctva a vymáhania práva. Čo však v prípadeskleníkových plynov? To je ďalší problém navyše, pretožeprodukciou skleníkových plynov trpia ujmu všetci ľudia na Zemi(„trpia ujmu“ v zmysle vládou stanovenéhopráva, keďže skleníkové plyny sú v skutočnosti možno celkomneškodné látky) a tieto látky aj všetci ľudia na Zemi produkujú.Skleníkové plyny možno s ľahkým nadnesením považovať za „chybuvo vzorke“ teórie externalít, pretože v prípadeskleníkových plynov sa stráca hranica medzi škodcom a poškodeným.
3.) Ako funguje skleníkový biznis? John Vidal, environmenteditor z The Guardian, upozorňuje na dve analýzy, ktorénaznačujú, že miliardy libier, ktoré boli vynaložené na podporu„čistého“ priemyslu v rozvojových krajinách prostredníctvom programu OSN, boli minuté úplne zbytočne a bezefektu. Deje sa to prostredníctvom grandiózneho projektu OSNClean development mechanism (CDM), ktorý má umožniť bohatýmkrajinám splniť limity Kjótskeho protokolu tým, že budú podporovaťrozvoj „skleníkovo čistých“ technológií v rozvojovýchkrajinách. (link)Ak chcete porozumieť mechanizmu bližšie, je to v podstatepodobný biznis ako u nás funguje s Recyklačným fondoma Environmentálnym fondom – všeličo sa dá zaobstaraťz peňazí, ktoré vláda vynúti od jedného podnikateľa a pridelídruhému.
